Pohľad za roh Alexandra Buzinkaya

Nebyť krízy, nedozvedeli by sa ctihodní Rožňavčania viacero pozoruhodností. Trebárs, ako sa kšeftuje s mestským majetkom, či aké nadštandardné platové podmienky majú zamestnanci mesta, alebo, že dojiť mestskú kasu sa dá za každých okolností. Chcem naivne veriť, že dnes už aj neveriacim musí byť jasné, o čo tu ide.

Pozrime sa na predaj jednej z mestských budov, časti bývalého ONV. Ide o kšeft v primátorovej réžii. V apríli ju predá mesto priamo vybranému záujemcovi, zhodou okolností primátorovmu známemu. V budove majú lekári ambulancie, časť je prázdna. Po pol roku sa zistí, že obchod nie je dokončený. Mesto nemá peniaze, kupec nezaplatil viac ako osemstotisíc eur a nikomu to celý ten čas nevadí. Nájomníci síce platia nájom mestu, ale kupec sa správa, ako by budova bola jeho. Ani po ôsmich mesiacoch nie je jasné, ako sa celá vec uzavrie. Primátor čičíka, že treba počkať, môžeme byť radi, že to vôbec niekto chce kúpiť, kupec si vybavuje úver a bla, bla, bla... Len slepý nevidí, že sú za tým osobné dôvody. Tak, ako i pri iných obchodoch s mestským majetkom.

Alebo nadštandardná ochrana v kolektívnej zmluve a platové podmienky zamestnancov mestského úradu. Dovolenkový plat, ošatné, niekoľkomesačné odstupné, finančné dary k okrúhlym životným jubileám pre vyvolených. Bežným smrteľníkom sa o takom ani len nesníva. Dokonca i tí, ktorí robia v prosperujúcich firmách, majú niečo podobné iba ako bonus, ak sa firme výnimočne darí. No mestský úrad nie je len sociálnym ústavom, ale i mešcom potras sa, z ktorého sa i napriek kríze stále sype. Stačí mať k nemu prístup.

Napríklad cez také mestské noviny, na ktorých vydávanie sa vyhadzuje ročne viac ako tridsaťtritisíc eur. Podľa prieskumu je síce záujem o ne takmer nulový, no rušiť sa nebudú. V predvolebnom období by bolo harakiri stratiť prístup k zásobníku kalerábov mestskej propagandy. Nie je dôležité, že už skoro nikomu nejdú do hláv, ale že sa dajú použiť zdarma.

Odmeny vedenia mesta i poslancov sú osobitnou kapitolou tejto sodomy-gomory. Už dávno malo byť ich vyplácanie pozastavené aspoň do konsolidácie mestských financií. Nehovoriac o kritériách na ich priznanie, ktoré sú ako prezervatív. Dajú sa natiahnuť na akúkoľvek kamufláž práce. Je kríza a dvadsať rokov od pádu bývalého režimu. Veľa sa však nezmenilo. Väčšina ctihodných občanov Rožňavy si stále nechá skákať po hlavách.